Za históriou

História Humenného

Mesto Humenné vzniklo zo starej slovenskej osady pri rieke Laborec. Prvá písomná zmienka mesta pochádza z roku 1317. Dejiny mesta Humenné sú úzko spojené s viac ako 350 ročnou históriou zemepanskej rodiny Drugethovcov, následne Csákyovcov a Andrássyovcov. Táto rodina vlastnila rozsiahle zemplínske majetky a vodný hrad v Humennom. S menšími prestávkami Drugethovci urobili z Humenného sídlo najväčšieho feudálneho panstva na Slovensku. Po príchode osadili na svojom panstve cirkevný rád františkánov. Títo za prispenia svojho zemepána vybudovali gotický kostol.

V 15. stor. udelil Matej Korvín mestu mestské výsady potvrdené pečaťou a erbom. Humenné sa nachádzalo na významnej obchodnej ceste, ktorá spájala južné kraje Uhorska s Poľskom. O význame mesta z hľadiska dopravy a obchodu svedčí aj to, že mesto sa nachádzalo medzi kráľovskými tridsiatkovými úradmi s poznámkou, že filiálka tu existuje už pradávno.

V roku 1613 bolo založené jezuitské kolégium ako prvá stredná škola v meste. V 17. a 18. stor. sa mesto dostalo do víru protihabsburgských stavovských povstaní a platilo svoju daň. Až s vládou Márie Terézie dochádza k uvoľneniu poddanských povinností a nastáva éra reforiem a prudký rozvoj remesiel. Zaujímavým bolo fajkárstvo, príslušníci tohto remesla vyrábali hlinené fajky.

V 19. stor. prichádzajú do mesta Andrássyovci, pochádzajúci zo Sedmohradska. S nimi dochádza k hospodárskemu oživeniu. Začalo sa s výstavbou prvej železnice, ktorej úsek Michaľany – Humenné bol odovzdaný do užívania v roku 1871.

Cez rieku Laborec bol vybudovaný oceľový  dvojoblúkový most. Počas prvej svetovej vojny sa cez Humenné denne prepravovalo tisíce vojakov a vojenskej techniky na ruský front. V tom čase prechádzal cez mesto Jaroslav Hašek, ktorý cez mesto prechádzal ako vojak smerom na Halič a tomu, čo videl venoval celú kapitolu vo svojom románe o osudoch dobrého vojaka Švejka.

Po skončení vojny sa postupne rozprúdil stavebný ruch, boli vybudované vojenské kasárne a mesto sa stalo sídlom vojenskej posádky. Ani druhá svetová vojna neušetrila mesto a po jej ukončení život v meste začínal od začiatku.

Začalo sa s výstavbou podniku na výrobu textilných polyamidových vlákien – Chemlon a Humenné sa postupne stalo centrom chemického priemyslu, stavebníctva, potravinárskeho a strojárskeho priemyslu.

Humenné bolo typom poddanského mestečka, ktoré sa vyvinulo okolo feudálneho sídla. Dominantou bol bývalý vodný hrad, neskorší kaštieľ.

Prírodné pomery

Mesto Humenné leží v závere Humenskej kotliny na oboch brehoch rieky Laborec, tesne pod sútokom s Cirochou, 157 m n. m. Zo severu ho obklopujú začínajúce pahorky Laboreckej vrchoviny patriacej do oblasti Nízkych Beskýd. Južnú hranicu tvoria Humenské vrchy s charakteristickým trojvŕším Sokolov priamo nad mestom. Humenné je dôležitým železničným uzlom so spojením s Bratislavou a Prahou.

K prírodnej zelene patrí Ginko dvojlaločné nachádzajúce sa v Parku Mieru pri renesančnom kaštieli, ktorý je národnou kultúrnou pamiatkou. Na území Humenného sa nachádza aj chránené územie, ide o územie okolo Humenského Sokola. Dôvodom pre jeho zaradenie k národnej prírodnej rezervácie bola pôvodnosť a bohatosť jeho rastlinstva a živočíšstva.

Vedeli ste, že?

  • Humenčanov prezývajú hurkáre
  • Humenné má svoj most lásky
  • Povesť o Drugethovcov hovorí, že pre svoju záchranu dali vykopať z hradu Jasenov do humenského zámku podzemnú tajnú chodbu, dlhú asi tri kilometre!
  • Na Jasenovskom hrade sa razili falošné peniaze
  • V podzemných priestoroch renesančného zámku bola väznica
  • súčasťou zámku bola aj práčovňa a kúpeľňa
  • v areáli zámku bol aj skleník – pestovali sa citrusové plody (pomaranče, ananás, citróny)
  • Územnosprávne jednotky sa volali – krajne
  • v Brekove sú najsevernejšie vinohrady, vzhľadom na túto polohu bolo brekovské víno najmenej kvalitné zo zemplínskych vín a vznikali o ňom ironické veršíky
  • krčmy boli situované pri cestách, na ktorých bol väčší pohyb a stávalo sa, že pri takejto krčme sa mohla vyvinúť osada, to je aj prípad Podskalky, dnešnej súčasti Humenného
  • Obec Víťazovce. Odohrať sa mal súboj medzi dvoma bratmi o to, kto túto usadlosť dostane. A podľa víťaza dostala táto dedinka meno.

Slávni Humenčania

Ladislav Grosman (* 4. február 1921 – † 21. január 1981) – spisovateľ

Ľudovú školu ukončil v Humennom, gymnázium navštevoval v Michalovciach. Je autorom poviedok a noviel zo života Židov na východnom Slovensku, o ich prenasledovaní počas Slovenského štátu. Preslávil sa ako autor scenára filmu Obchod na korze, ktorý v roku 1966 bol odmenený Americkou akadémiou filmových umení Oscarom za najlepší neamerický film roka. Zomrel v Izraelskom Tel Avive.

Obchod na korze (The shop on Main Street) – prvý a jediný slovenský film, ktorý získal najprestížnejšiu filmovú cenu Oscar za najlepší zahraničný film. Scenár napísal Grossman podľa svojej novely Biely kôň. Témou je Slovensko a holokaust počas druhej svetovej vojny. Ideou je dilema hlavného hrdinu jednoduchého stolára, ktorého hral Jozef Kroner, či dokáže odporovať zlu stelesnenému protižidovskými zákonmi a ich fašistickými vykonávateľmi.

Mikuláš Klimčák (* 16. november 1921 – † 2. marec 2016) – akademický maliar

Študoval na oddelení kreslenia a maľovania na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave u J. Mudrocha. Venuje sa najmä monumentálno – dekoratívnej tvorbe. Pracuje so širokou škálou monumentálnych techník. Od tkanej, viazanej tapisérie, art protisu, textilnej koláže a aplikácie, cez mozaiku, vitráž, betónovú a drevenú plastiku. Prednosť dáva ikonám, kolorovanej grafike, maľbe akrylom a temperu. Preňho inšpiratívne témy sú slovanský dávnovek, Cyrilo-Metodská tradícia, dejiny kresťanstva, nesmrteľnosť, materstvo, rodina a spoločnosť. Jeho práce sa nachádzajú v slovenských múzeách, galériách a súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy zdobia priestory vrcholných inštitúcií Slovenskej republiky. Za svoju tvorbu získal viacero významných ocenení. V roku 2007 ho pápež Benedikt XVI. vymenoval za rytiera Rádu sv. Silvestra. V roku 2011 mu vtedajší prezident Ivan Gašparovič udelil štátne vyznamenanie – Medailu prezidenta Slovenskej republiky za mimoriadne zásluhy o rozvoj slovenskej kultúry osobitne príťažlivým výtvarným prejavom. A v tom istom roku získal Klimčák aj Zlatú medailu Matice slovenskej za celoživotnú pronárodnú činnosť a tvorbu.

Dušan Kováč, DrSc., PhDr. (* 3. január 1942) – historik, spisovateľ

Študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, kde ukončil odbor história – ruština. Pôsobil ako stredoškolský učiteľ v Partizánskom a v Bratislave. Neskôr pracoval v Slovenskej akadémii vied v Bratislave. Obhajobou práce Nemecko a nemecká menšina na Slovensku získal titul doktora historických vied. Knižne vyšli jeho práce: Od Dvojspolku k politike anšlusu, Kolejáci, Muži deklarácie, Nemecko a nemecká menšina na Slovensku, Slovensko v Rakúsko-Uhorsku, Milan Rastislav Štefánik a Slovenské dejiny. Od roku 1990 je riaditeľom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied, od roku 1993 poradcom prezidenta Slovenskej republiky. Jeho knižným debutom sa stala zbierka poviedok a čŕt Prevteľovanie. Nasledovali básnická zbierka Zväčšeniny, Tajomstvá, Prvý deň prázdnin a Deväť studničiek.

Peter Gossányi, PhDr. (* 26. január 1947) – redaktor, karikaturista

Po ukončení Základnej školy v Humennom absolvoval Strednú školu umeleckého priemyslu v Bratislave. V štúdiu pokračoval na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, kde ukončil odbor slovenčina – výtvarná výchova. Publikuje v rôznych denníkoch a časopisoch kreslený humor a aforizmy. Jeho aforizmy sa často objavujú aj v rôznych rozhlasových reláciách. Pravidelne sa zúčastňuje výstav a súťaží v oblasti kresleného humoru doma i v zahraničí. Jeho podobizeň sa nachádza v Galérii pod mostom.

Marián Čekovský (* 12. apríl 1977) –  hudobník, spevák skladateľ, komik a moderátor

V Slovenskej televízii spolu s Petrom Marcinom moderoval reláciu Minitalent Show. Hral v kapelách No Name, The Big H a Čekovský Band. Hudobne spolupracoval s hudobníkmi, kapelami a spevákmi ako Rytmus, Strapo, Vašo Patejdl, Pavol Hammel, Robo Grigorov, Dara Rolins, IMT Smile,  Burian Band, Wedding Band, Šeban Band a inými. V roku 2004 získal ocenenie Aurel ako najlepší inštrumentalista roka a v roku 2011 vyhral ocenenie spevák roka.

Lenka Čviriková Hriadelová (* 25.  júl 1973) – moderátorka športových programov, šesťnásobná držiteľka titulu OTO – osobnosť televíznej obrazovky.

 Peter Breiner (* 3. júl 1957) – klavirista, hudobný skladateľ, dirigent

Študoval hru na klavíri, bicie, kompozíciu a dirigovanie. V štúdiu kompozície pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Jeho tvorba zahŕňa populárne, džezové piesne, muzikálne, filmové, koncertné a orchestrálne diela. Podpísal sa pod hudbu k mnohým televíznym inscenáciám. Vydal aj komplet hymien všetkých štátov sveta. V posledných rokoch sa angažuje ako publicista na stránkach Kultúrneho života, Slovenských pohľadov a denníka SME.

Štefan Babjak (*7. októbra 1931 –  †  27. apríla 2008) – operný spevák

Vyštudoval operný spev na štátnom konzervatóriu v Bratislave. Po ukončení štúdia sa stal sólistom a protagonistom opery Divadla Jozefa Gregora Tajovského v Banskej Bystrici a neskôr jeho riaditeľom. V roku 1981 mu bol udelený titul národného umelca.

Lýdia Eckhardt (* 11. mája 1962) – módna návrhárka

Študovala na gymnáziu v Humennom, neskôr na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Kariéru odštartovala vlastnoručne ušitým overalom, neskôr začala obliekať kamarátky, až prišiel konkurz do Štúdia módy Emmy Tekelyovej a prvá kolekcia Safari. V súčasnosti vlastní značku Lýdia Eckhardt Exclusive a Dione a salón na najvyššom poschodí domu na Hviezdoslavovom námestí

Juraj Dojč (*12. mája 1946) – fotograf

Vyrastal v Humennom. Počas letného študijného pobytu v Londýne v roku 1968 sa na protest proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa rozhodol domov nevrátiť. Odchádza do Severnej Ameriky, kde začína študovať fotografiu. Po absolvovaní inštitútu si otvára vlastný ateliér. Fotografuje pre najznámejšie svetové firmy (General Motors, Apple, Canon, Mercedes). Zároveň sa zvyšuje aj záujem o jeho citlivé čiernobiele fotografie, ktoré sa neskôr objavujú v jeho knihe Mramorová žena. Úspech zožala aj Dojčova kniha Americké sny, v ktorej sa autor prezentoval nezvyčajnými surrealistickými gýčovými farebnými fantáziami. Dojčove plagáty a fotografie sa nachádzajú v súkromných zbierkach zberateľov a galériách na celom svete.

Štefan Guzanin, Assoc. Prof., M.D., CSc. (24. septembra 1939) – plastický chirurg

Vyštudoval na Lekárskej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po absolvovaní medicíny sa špecializoval najmä na plastickú, rekonštrukčnú a estetickú chirurgiu. Na Lekárskej fakulte Masarykovej univerzity v Brne získal titul kandidáta vied. Prácou “Chirurgické riešenie vrodených vývojových chýb ruky” sa habilitoval na docenta. Od roku 1970 publikuje rozsiahlejšie odborné práce v medicínskych časopisoch doma i v zahraničí. V súčasnosti je súdnym znalcom v odbore zdravotníctva v odvetví chirurgie. Viac než dvadsať rokov zastáva post podpredsedu výboru Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Od roku 1984 je prednostom Kliniky plastickej rekonštrukčnej a estetickej chirurgie Lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach.

Arthur Beller (* 18. októbra 1934 – †  24. apríla 2011) – biznismen

Rodák z Humenného sa venuje obchodovaniu s diamantami v Antverpách. Stal sa prezidentom najstaršej a najväčšej burzy Beurs voor Diamanthandel v Belgicku. K emigrovaniu z bývalého Československa jeho rodičov donútili okolnosti druhej svetovej vojny.

Belo Polla  (* 12. apríl 1917 – † 16. august 2000) – historik

Študoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Už počas štúdia naňho vplýval profesor Daniel Rapant, tvorca modernej slovenskej historickej vedy. Stal sa členom a pracoval v Matici slovenskej v Turčianskom sv. Martine. Venovať sa archeológii s dôrazom na vznikajúcu špecializáciu – historická archeológia. Preskúmal rad zaniknutých obcí, kostolov, kláštorných komplexov a mestských opevnení najmä na východnom Slovensku. Výsledky týchto výskumov ho zaradili k zakladateľom historickej (stredovekej) archeológie na Slovensku. Z jeho monografií sú predovšetkým známe – Stredoveká zaniknutá osada na Spiši (Zalužany), Kežmarok, Bratislava, Košice Krásna. V roku 1992  mu udelilo Ministerstvo kultúry SR cenu Andreja Kmeťa. O dva roky neskôr ocenila Slovenská akadémia vied jeho celoživotné dielo udelením zlatej čestnej plakety Ľudovíta Štúra SAV. V roku 1995 ocenil jeho prácu minister kultúry SR Poctou Vojtecha Budínskeho – Kričku.

Štefan Thomán (* 1862) – klavírny virtuóz

Narodil v roku 1862 v Humennom, jeho otec bol lekárom. Hrať na organe sa učil v rímsko-katolíckom kostole a prvým učiteľom mu bol Ján Punday. Neskôr študoval na Hudobnej akadémii v Budapešti, kde bol jeho učiteľom Ferenc Liszt a neskorším jeho žiakom bol Béla Bartók. Už ako 20 -ročný bol riadnym profesorom na Hudobnej akadémii. Rodáka si pripomíname nielen organovými koncertami, ale aj bustou, ktorá je umiestnená vo vestibule Mestského kultúrneho strediska